Kázeň myšlienok - časť prvá

Autor: Dominik Selep | 11.1.2014 o 16:40 | Karma článku: 9,01 | Prečítané:  558x

Sv. Augustín tvrdil, že zlo je nedostatok dobra. Tvrdím, že ide o uhoľ pohľadu. Môžeme si vybrať ako chceme vidieť veci. Máme na výber medzi ľahšou a ťažšou cestou. Cesta dobra, cesta ťažšia si vyžaduje aktivitu, pokoru a snahu. Cesta zla, ľahšia cesta, si nevyžaduje nič. Stačí stáť na mieste a poukazovať na chyby všetkých. Sila zla je zdvojnásobená našou slabosťou.

Negatívne veci ľahko prekryjú tie pozitívne. Vezmime si taký vzťah muža a ženy, ktorí majú  zažitých veľa krásnych spoločných  chvíľ. Prežívajú raj na zemi, keď tu zrazu príde zlom v podobe nevery, ublíženia, klamstva, vážnejšieho konfliktu. Spoločné chvíle sa stanú výčitkami a láska sa transformuje na  nenávisť. Určite to neplatí vo všetkých príkladoch, len som tým chcel podotknúť tú silu zla v podobe jednej situácie, ktorá prekryje pekné momenty. Dá sa cez to prejsť, len to chce vôľu, trpezlivú komunikáciu a štipku tolerancie – ťažšiu cestu. Ovšem ak nám na tom človekovi záleží.

Nenávisť je nedostatkom lásky. Láska je málo milovaná.

Prijať bolesť bez toho aby som ju vracal naspäť. To si vyžaduje guráž. Odpustenie robí  z človeka veľkého. Ibaže mám niekedy pocit, že odpustenie berieme ako kapituláciu. My chceme viesť vojnu. Stať sa nadradeným. Nachvíľu. Potom sa tie činy stanú našimi prenasledovateľmi, bez toho aby sme o tom vedeli alebo to chceli. 

Ako keby sme sa vyžívali v tom, že môžeme byť obeťami spoločnosti, vzťahu,... Ako keby sme si krivdou napájali naše egá. Niekedy, mi príde že je našou túžbou stať sa trpiacimi. Trpiaci človek má tendenciu zdôrazňovať zlo rôznymi spôsobmi. Aha! Bolo mi ublížené, aha bolo mi ukrivdené. Pozri sa, trpím. Vzťahujeme na seba všetku bolesť sveta, ako keby sme sa stali jeho stredobodom a nikto iný nepociťoval to čo my. Stávame sa malichernými.

Prečo neohlasujeme to koľko krát nám ľudia na vôkol pomohli, či už cennými radami alebo tým, že nás vôbec  vypočuli?  Stať sa obeťou a poukazovať  na chyby vôkol, je to najľahšie, čo môžeme urobiť. Ľudia začínajú mať vypočítavým spôsobom radi to, keď im je ublížené. Nevedia, alebo nechcú tu bolesť vstrebávať, ale ju šíria ďalej. Zlo z nás vytvára vzťahovačný národ. Stačí uviesť príklad, kedy americký moderátor hovoril o Slovensku ako o krajine, kde predávame vlastné prdy a žerieme pomyje. Irónia, sarkazmus a uštipačný humor, podľa mňa vedia niekedy situáciu opísať presne. V tom momente chcel moderátor len podotknúť úpadok amerického vzdelania na úkor Slovenska. BOOM! Zrazu všetci v pohotovosti. Ako si len dovoľuje a bla, bla. Cítili sme poníženosť, krivdu, ublíženie. Ale opäť v nesprávny moment. Mobilizujeme sily vtedy, keď nemáme. Tak ako pri pastoračnom liste o kultúre smrti. Áno, mohli to biskupi sformulovať inak, ale možno len trafili klinček po hlavičke. Ako keby sme nevedeli prijímať, uvažovať pred tým než niečo povieme, ale hneď útočíme. Nevedieme diskusiu, vedieme len „pozachrbtové“ analýzy, ktoré pomáhajú zli. Vieme proti čomu sme, ale nevieme začo bojujeme.

Nemám rád Rómov, pretože nič nerobia. Verím v Boha, ale nie v Cirkev.  Prečo? Lebo cirkev je jedna veľká mafia, polovica z nich sú pedofili ... Pozri sa ako žije ten farár.. Cirkev je bohatá, nech si hradí zo svojho, prečo by som jej mal prispievať do zvončeka...
Tieto názory sa ani nepokúšam vyvracať. Pri ich dopočúvaní odpoviem, že som zástanca názoru, že to ako chceš vidieť veci tak ich vidíš. Všetko to  závisí od uhľa pohľadu. Keď sa snažíte vidieť to dobré na ľuďoch, veciach, okolnostiach (povedzme si pravdu nie vždy to ide ľahko, niekedy je to nesplniteľná úloha), zrazu sa vám poskytne nový pohľad na svet.

Pozerať na veci z tej svetlej stránky si vyžaduje odvahu.

Verejnú mienku, debatu  vytvárajú médiá. Média majú podiel na vytváraní strachu. Peter Hahne, nemecký spisovateľ vo svojej knihe Konec Legrace napísal: Strach je zlý radca. Z pôdy strachu nemôže nič dobré vyrásť.
Ako keby  nás ten strach zahnal do kúta a my len štekáme. Sťažujeme sa, kritizujeme, lamentujeme. Nehľadáme spôsoby, ale dôvody. Zdravá kritika, správne nazerania na vec to nám chýba. Ale niekedy mám pocit, že mi ani nechceme hľadať tú správnu cestu, ťažšiu cestu. Ako keby nám vyhovovalo byť v pozície obetí. Slováci národ utláčaný Maďarmi, komunizmom...  Určite nesmieme zabúdať, že stále sa nájdu aktívni ľudia, ktorí bojujú za preadzovanie správnych hodnôt. Len na ich stranu sa postavíme, až keď ich presadia. Popritom ako bojujú sme len pozorovateľmi, otroci prostredia.
Viem, že takýto postoj vytvára aj verejné dianie. Nehovoriac o politickej kultúre, ktorá sa nachádza (nie vždy) na rovnakej úrovni ako slovenský curlingisti. 

V konečnom dôsledku ma uspokojuje to, že dobro spolu s pravdou, výjdu po čase aj tak na povrch. Zašpiniť tričko trvá zlomok sekundy, vyprať ho trvá dlhšie.

Súčasným príkladom, že pravda, dobro zvíťazí je postupná rehabilitácia emeritného biskupa Róberta Bezáka. Držím palce.

Prvým krokom, ktorý musíme urobiť, ak chceme bojovať proti zlu, je že si ho musíme najprv uvedomiť. A to zlo častokrát nevychádza zo sveta, ale od nás.  
Dobro zvíťazí. Stále. Aj keď predtým zlo napácha dosť neporiadku a  dalo by sa tomu predísť.  Máme na to všetky prostriedky. Tak vyberme tie správne.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?