People are people

Autor: Dominik Selep | 19.4.2014 o 11:17 | (upravené 19.4.2014 o 11:35) Karma článku: 2,53 | Prečítané:  353x

...  so why should it be you and I should get along so awfully (Depeche Mode)


Určite každý z nás prežil moment, kedy sa cítil sám, opustený, nepochopený. Vytváranie si vlastnej reality, unáhlených záverov v nás podporuje nechuť do života. Vetu život je nespravodlivý si osvojili už 12 – ročný pubertiaci. Nemôžem nikomu odopierať pocit krivdy, nespravodlivosti, ale niekedy je to zbytočné a neopodstatnené. Chápem, že  každý má svoje problémy, svoje ťažkosti. Pre niekoho je nejaký konkrétny problém najväčšou prekážkou k dosiahnutiu šťastia, pričom inému sa môže zdať ten istý problém úplne marginálny a považuje za  zbytočné sa vôbec tomu venovať. Z toho vyplýva, že každá úroveň bytia zo sebou nesie iný pohľad na svet a iné problémy.
Dôvodom prečo som načrtol tému samoty a sťažovania sa na život je ten, že v  poslednej dobe intenzívnejšie vnímam situáciu ľudí, ktorým to nemôžem odopierať.  
Ich prejavy, spôsoby, správanie. Degradácia ľudskej duše, osobnosti v priamom prenose. Deň čo deň. Smutné tváre. Natiahnuté ruky. Občas nadávky. Občas prejav vďaky. Veľa rôznych príbehov s tým istým koncom. Tu sa mi naskytá otázka, že či sa mám ja vôbec právo sťažovať na život, cítiť sa sám v porovnaní s nimi. Ľudia bez domova. Ľudia na ulici. Bezdomovci.

Človekovi ich je ľúto. A pri tom to asi aj končí. Určite,  je to príliš citlivá a chúlostivá téma, tak sa tomu vyhýbame. Názorové spektrum sa pohybuje od môžu si za to sami až po život je niekedy ťažký. Argumenty okliešťujeme vetou Človek je strojcom vlastného šťastia. Áno. Ale ak strojca onemocnel, zablúdil musí ho niekto vyliečiť, priviesť na správnu cestu.
Je pravdou, že medzi bezdomovcami nájdeme rôznu radu spoločných menovateľov, ktoré zapríčinili ich momentálnu životnú situáciu. Alkohol, drogy, nízka životná úroveň, nízka úroveň vzdelania.
Avšak tak ako aj pri tomto probléme nemôžeme veci zovšeobecňovať. Určite nie je mojim cieľom idealizovať bezdomovcov a ich správanie. Často krát sú agresívny potom čo im človek odmietne dať peniaze alebo cigaretu. Často krát sú netolerantní. Zapáchajú.
Ale nie všetci. Mnohí by chceli využiť šancu, stať sa užitočnejšími pre spoločnosť. Sú chápaví, uvedomujú si, že nemôžu od ostatných vyžadovať nejaké veľké veci a že za situáciu v ktorej sa ocitli, môžu väčšinou vlastným pričinením. Ale keďže spadajú do kategórie bezdomovcov, stávajú sa v našich očiach rovnakými. Pripadá mi, že kategorizáciou ľudí si zjednodušujeme to aby sme ich spoznali. Zjednodušujeme si ich opis, ich charakteristiku. A tak zahaľujeme tých ktorí vidia veci inak, ktorým to nie je jedno, čiernym plášťom.

Chybou našej spoločnosti je, že nazeráme na problémy, ktorých riešenie ja dlhodobé ak vôbec existuje, prizmou okamžitého vyriešenia. Máme tu veľa teoretikov, ktorí sa však s ľuďmi, ktorých sa týka daný problém nestretli. A často krát implementovanie teórie do praxe nevyvolá žiaden efekt, ale situáciu ešte zhorší. Teória môže vychádzať z nejakých všeobecne platných pravidiel, ale v praxi môže zlyhať. A zlyháva.

Nejde mi o vyriešenie tohto problému. Ide mi o priblíženie. Existujú rôzne postupy ako to môžeme zmierňovať. Určite ľudí, ktorí sa dotkli samotného dna treba opäť naučiť disciplíne a stanoviť prísne hranice. To nepopieram. Ale to čo im môže venovať každý z nás je ľudskosť. Odhodiť pocit strachu, opovrhovania, otrávenosti. Darovať aspoň úsmev, pri lepšom prípade nejaký cent. Uvedomujem sa, že z pekných slov sa človek, ktorému ide o prežitie nenaje. Ale jeho samotu to možno nachvíľu utlmí. A určite to bude mať viac pozitívny vplyv.  

Začal som oslovovať ľudí s týmto ťažkým životným údelom. Tým, ktorí boli ochotní zniesť moju prítomnosť, som kládol  otázky s cieľom  priblížiť tak ich životný príbeh, vnímanie ostatným. Po pravde mal som príliš veľké očakávania. Čakal som nejaké dojímavé životné príbehy, hlboké výpovede, unikátne vnímanie. Neuvedomil som si však jednu dôležitú vec. Človek, ktorý nemá zabezpečené fyziologické potreby, nemôže príliš uvažovať, rozmýšľať nad vecami vnímania okolia a pod. Veď sami vieme akí sme nervózni, keď sme hladní. Alebo si predstavme, že uťahaní z celého dňa, by sme museli riešiť kde skloníme hlavu, aby sme ostali suchí a pod. Takže naše uvažovanie, rozmýšľanie by sa zrazu minimalizovalo na najnižšiu úroveň. Na úroveň prežitia. Ďalšou chybou bolo to, že som do toho išiel bezhlavo. Na to aby sa vám človek otvoril potrebuje čas. Nie desať minút. Pri otázkach ako vníma svet, ľudí okolo seba som sa dočkal odpovede: potrebujem tri eurá na prespatie. Tak ako som do toho vbehol, mal som zrazu rýchle nutkanie ukončiť to. Ale to nie je riešenie. Dal som človekovi nádej. Neviem ,či to bral rovnako. Možno na to aj zabudol. Takže už len kvôli nemu som sa rozhodol začať s oboznamovaním situácie ľudí, ktorí okúsili samotné dno. Ľudia, ktorí majú právo pociťovať samotu. Znie to možno veľmi drsne odopierať nám ostatným právo cítiť sa opustený. Ale nemáme dôvod. Keď vychádzame z Maslowej pyramídy a máme zabezpečené prvé dve poschodia. Ostatné je na nás. Ten kto má rodinu, nemôže sa cítiť sám. Beriem do úvahy, že často krát nie sú vzťahy ideálne. Každý ma svoje starosti, problémy. Ale človek ich nevyrieši vyhýbaním sa.

Tak ako my sme radi keď máme možnosť niekomu zavolať, s niekým sa porozprávať, keď sa cítime sami, zle tak určite by aj títo ľudia ocenili pár milých viet. Možno to nepochopia. Možno im to bude jedno. Ale človek, je tvor zmýšľajúci, oni si to raz uvedomia. A pri väčšej interakcii s ľuďmi z ulice si možno začneme viac ceniť tie naše „nespravodlivé“ životy a naše problémy zrazu nebudú až také veľké.

Zoznámte sa: Peter.

Peter nás oslovil, či mu nemáme dať tri eurá na prespanie. Človek by mu aj pomohol touto čiastkou, len vie na čo ju využije? A nechcem prehlbovať jeho situáciu ešte väčšmi. Tak som mu kúpil hot dog s kečupom a začal „spovedať“.
Peter má 44 rokov. Z toho sedem rokov žije na ulici, potom čomu zomrela teta. „ Som nešťastný“, znela jeho odpoveď na to ako sa cíti. (Pri tejto odpovedi som si na chvíľu vstúpil do mysle že čo som čakal. Trochu som sa cítil zahanbene, keďže som myslel, že jeho odpoveď bude znieť napr. že je nepochopený, ľudia nevedia prejaviť ani štípku porozumenia, opovrhujú mnou ... vlastne mi to aj povedal. Jedným slovom)  Jeho snom si je nájsť prácu, čo bola ušľachtilá odpoveď. Za deň si vyžobre na spanie. Na otázku či ho poteší ľudský úsmev, odpovedal váhavo – áno.
Peter
Peter si zaslúži úsmev. Zaslúži si pozdrav. Tak AHOJ Peter.



Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?